Gymnázium M.R.Štefánika Nové Mesto nad Váhom
Hlavná stránka
Profil školy | História školy |

O škole

História školy

História novomestského školstva súvisí s dejinami tunajšej židovskej náboženskej obce.

Vieme, že v roku 1785 bola táto obec druhou najväčšou (po Bratislave) v Uhorsku. Židia v Novom Meste mali zmysel aj pre vzdelávanie. Potvrdzuje nám to aj údaj o tom, že roku 1784 (na základe nariadenia Jozefa II.) tu bola založená židovská národná škola. Od roku 1847 existovala v našom meste privátna židovská 4-triedna vyššia normálka. (Normálky boli vzorové hlavné ľudové školy, posledná trieda bola prípravkou pre učiteľov ľudových škôl.)

V roku 1854 prichádza z Uherského Brodu do nášho mesta Jozef Weisse. Novomestskí Židia si ho zvolili za svojho hlavného rabína. Jozef Weisse pokladal za jednu zo svojich hlavných úloh rozvinúť v meste školstvo. Už o rok – v roku 1855 – povoľuje c.-k. slúžnovský úrad založiť v meste 1. triedu židovskej reálnej školy. (Reálkami sa nazývali v tom čase stredné školy všeobecnovzdelávacieho typu so zameraním na matematiku a prírodovedné predmety, ktoré pripravovali najmä na štúdium technického charakteru, obvykle boli len 6-7-ročné.

Jozef Weisse bol správcom oboch uvedených škôl. Požiar roku 1856 zničil budovu školy i archív náboženskej obce. Jozef Weisse ešte v tom istom roku si vyžiadal audienciu u cisára Františka Jozefa I., aby vymohol podporu pre výstavbu novej školskej budovy. I vymohol.

V roku 1862 sa reálka oddelila od pôvodnej ľudovej školy a tento rok sa považuje za oficiálny dátum vzniku chýrnej a jedinej svojho druhu v celom Uhorsku židovskej reálky v Novom Meste n.V. Iba postupne sa formuje ako štvortriedna, tzv. nižšia reálka.

Prví učitelia prišli z Čiech, Moravy a Nemecka a učili v duchu nemeckom, ako si to doba Bachova vyžadovala. Od roku 1877 sa vyučovacou rečou stáva maďarčina. Profesori sa museli naučiť po maďarsky. V tom istom roku rabín Weisse zložil funkciu správcu reálky. Jeho nástupcom sa stal dr. Max Mahler, ktorý si predsavzal školu orientovať v duchu maďarskom. Viedol školu v rokoch 1877-95. Novú budovu školy postavili v roku 1894, o tri roky nato aj telocvičňu (zásluhou lekára dr. Lajosa Bortstiebera). Škola dostáva od štátu subvenciu – najprv 1200 forintov ročne, neskôr túto sumu zdvojnásobili. Do roku 1893 J. Weisse vyučoval v škole náboženstvo. Zomiera roku 1904 ako 92-ročný (nar. 23.11.1812).

Temer pred sto rokmi – v šk. roku 1895/96 bolo zapísaných v židovskej reálke 141 žiakov, z toho rím.-kat. bolo 17, 4 evanjelici a 120 izraelitov. Podľa materinskej reči sa väčšina žiakov považovala za Nemcov (114), 11 Slovákov a 16 Maďarov. Profesorský zbor tvorili títo učitelia: riaditeľ Jakub Altmann, profesori – J. Frankl, M. Szalai, dr. Z. Szantó, J. Ajsz, K. Wiesinger.

V roku 1907 sa počet žiakov pohyboval okolo 170-180. V tomže roku gróf Apponyi zaradil profesorov ústavu do platovej stupnice štátnych profesorov. Tak vlastne honoroval vtedajší minister ich maďarizačné úsilie.

V gymnaziálnej kronike zapísal ev. kňaz Ján Martiš tieto údaje o vyšších tried židovskej reálky: V. tr. v roku 1914, VI. –1915, VII. –1916, VIII. –1917. Takže prvá maturita sa konala až v roku 1917.

...A teraz sa na chvíľu zastavme v našom meste v časoch, keď do vypuknutia prvej svetovej vojny chýba rok aj kúsok.

V septembri 1912 uplynulo polstoročie od založenia reálky. Židovská náboženská obec poverila prípravný výbor na čele s prednostom Šándorom Neubauerom zabezpečiť dôstojné oslavy tohto výročia. Stalo sa tak v máji 1913. Týždeň pred oslavami v celom meste vejú zástavy. Jubilejné oslavy sa začali 25.5.1913 tesne pred 12. hodinou v preplnenej židovskej synagóge, vyzdobenej zelenými vetvičkami a trikolórami. Pozvali bývalých profesorov i študentov.

Chrámový obrad odbavoval hlavný kantor Adolf Wider, piesne spieval chór bývalých i súčasných študentov. Slávnostnú reč predniesol dr. Filip Rosenberg, hlavný rabín a profesor náboženstva v reálke. S hlbokým uznaním hovoril o zakladateľovi školy Jozefovi Weissem. Podstatu vzdelania formuloval takto: kde je tma, tam nie je veda, tam nevedia odlíšiť sen od reality, dobro od zla, tam nechápu všeľudské idey.

Oslavy pokračujú v telocvični školy. Na pódiu medzi poprednými hosťami sú: Adolf Pongrácz – rím.-kat. prepošt, hlavný rabín dr. F. Rosenberg, poslanec parlamentu dr. Aladár Markhot, riaditeľ ústavu Július Mészáros. Riaditeľ hovorí podrobne o histórii školy. Rečnili tiež viacerí z absolventov školy. Napr. Jakub Dózsa, profesor reálky v Szegedem, spomína na svojich profesorov Davidsohna, Glücklicha, Steinitza, Frankla, no predovšetkým na rabína Weisseho. Portrét zakladateľa školy kreslí veľmi sugestívne – od jeho asketickej postavy s výraznou sivou bradou až po rysy jeho osobnosti – lásku, činorodosť, šľachetnosť. Spomína i na to, ako po maturite – so 60 grajciarmi vo vrecku – odchádza do Budapešti. Svoj život porovnáva s výstupom na Kamennú – na to nádherné miesto na vrchole poľnej cesty...

Okrem jubilejnej ročenky sa zachovala 53. výročná správa reálky za šk. rok 1914/15. Z úvodnej state sa dozvedáme o situácii v škole počas prvého roka svetovej vojny. Telocvičňa slúži potrebám Červeného kríža. Z profesorov bol povolaný do armády dr. Ignác Kovács, kolegovia suplujú jeho úväzok zadarmo. Dr. Kovács bojoval ako dôstojník v 14. honvédskom pešom pluku a počas bojov pri Lubline bol zranený. Na bojisku je aj “školský sluha”, školnícku prácu s námahou vykonáva jeho žena s rodinnými príslušníkmi. Na fronte slúži aj dr. Gejza Zúbek, katechéta kat. náboženstva, ako kňaz poľnej nemocnice.

Žiaci nazbierali a nasušili 6 vriec malinových listov na čaj pre vojakov na fronte. Pred Vianocami urobili zbierku – vyše 10 tisíc cigariet, 160 cigár, 3 kg tabaku, 53 lyžíc, 37 ks mydla, 14 balíkov čaju, veľa čokolády, kakaa, cukríkov, ďalej sardinky, bielizeň, vatu – to všetko zaslali pre vojakov na front.

Z ostatných údajov je dôležitý abecedný zoznam členov zboru: riaditeľ Gyula Mészáros učí maďarčinu, francúžštinu, prírodopis, profesori Ármin Bokor – maď., N, Z, D, Arnold Dréher – rím.-kat. kaplán, dr. Ármin Erdödy – maď., N, Z, D, krasop., Lajos Garaj – evanj. Kňaz, dr. Filip Rosenberg – hlavný rabín, Matyás Szalai – kresl., G,Z, Hugo Szántó – počty, P, Ch, Gyula Vajsz – P, Fr, dr. Gejza Zúber – rím.-kat. kňaz.

Prehľad o žiakoch v ročníkoch: 1. – 52 žiakov, 2. – 37, 3. – 32, 4. – 36, 5. – 21, z toho sú jediné dve študentky školy ako privatistky – Edita Kulka a Cerlina Rosenberg (tá je v roku 1920 medzi prvými absolventmi nášho gymnázia), 6.roč. – 16 žiakov, spolu na konci roka – 194.

Rozvrstvenie žiakov podľa náboženstva vyzerá takto: izraeliti – 129, rím.-katolíci – 46, evanjelici – 18, kalvín – jeden. Podľa materinského jazyka: Maďari – 119, Nemci – 24, Slováci – 51.

Jazykové znalosti žiakov podľa tabuľky – len po maďarsky hovorí 15 žiakov, iba po nemecky – jeden prvák, nemecky hovorí 81 žiakov, po slovensky 89. Po maďarsky vie 193 žiakov.

    Riaditeľ Július Mészáros vedie školu aj v ťažkých rokoch vojny – až do jej poštátnenia. Po prevrate 1918 profesori židovskej reálky opustili Nové Mesto, odišli zväčša do Pešti.

    Slovenská okresná národná rada, ktorá sa utvorila v meste 9.11.1918, vypovedala z územia Nového Mesta dr. Ármina Edördiho, profesora školy, pre jeho “divoký maďarský šovinizmus”. Tak píše prvý kronikár gymnázia Ján Martiš.

     

     

    Založenie gymnázia
     

           V roku 1918 na Slovensku nebolo slovenských stredných škôl. Koncom tohto roku v našej krajne je asi 276 základných škôl (vtedy  bola  povinná  6-ročná  školská  dochádzka),  na  ktorých  sa učilo po slovensky po jednej hodine v týždni, pravda, aj to len náboženstvo. Na týchto školách pôsobilo okolo 390 učiteľov slovenskej národnosti a chodilo do nich 30 tisíc detí.

    Vzápätí vzniklo niekoľko gymnázií, zakladali sa reálky, učiteľské ústavy, priemyselné školy.

    So vznikom Československej republiky prestáva činnosť židovskej reálky, keďže minister Šorbár odmietol žiadosť židovskej obce pokračovať vo vyučovaní v jazyku maďarskom. Mnohí žiaci z bývalej židovskej reálky prešli do otvorenej meštianskej školy, aby sa podučili slovenčine a nemrhali čas.

    Na zasadnutí obecnej správnej komisie 7.5.1919 miestny evanjelický farár Ján Martiš podal návrh a z neho vzišlo uznesenie – požiadať vládu, aby na jeseň otvorila vyššiu štátnu reálku, zároveň vyzvať okolité obce, aby podporili túto žiadosť. Stalo sa a 60 obcí pripojili k žiadosti tisíce podpisov svojich občanov.

    To už pracoval užší výbor, ktorý pozostával z členov školského výboru – Jozef Bilčík, Salomon Brüll, Štefan Gábriš, dr. Rudolf Markovič, Ján Martiš, dr. Fridrich Pongrácz, Karol Treský – a z členov správnej komisie – Ján Cablk, Ján Gočár, dr. Milan Katreniak, Ján Trnovský a Teodor Wister. Vyjednával s predstavenstvom židovskej obce – majiteľom budovy školy a pozemku.

    Výbor vypracoval memorandum, v ktorom zdôvodnil potrebu strednej školy v Novom Meste n.V. a v jeho čisto slovenskom okolí. Poveril Jána Martiša a Jána Cablka (hlavný správca Ľudovej banky v meste), aby memorandum osobne odovzdali ministrovi školstva Habrmanovi v Prahe. Minister školstva prijal delegáciu j júni 1919, bral do úvahy aj príhovor poslancov Národného zhromaždenia dr. Milana Hodžu, Matúša Dulu, Igora Hrušovského, inž. Pfepfermanna-Zárubu a vládneho referenta Antona Štefánka a prisľúbil otvoriť už v jeseni v našom meste vyššiu reálku.

    V matičných slávnostiach v auguste 1919 v Turč. Sv. Martine odovzdal ministerský radca Jaroslav Vlček (literárny vedec a historik) Cablkovi a Martišovi ministerské poverenie otvoriť štátnu vyššiu reálku v Novom Meste n.V. Zároveň im navrhol za správcu školy profesora Hosefa Krausa, ktorý v tom čase pôsobil na gymnáziu v Skalici. Návrh prijali.

    Tak sa stalo, že profesor J. Kraus odcestoval z Turčianskeho Svätého Martina ako dezignovaný správca reálky do Nového Mesta n.V., aby preskúmal situáciu. Tá nebola príliš radostná: budova reálky bola ešte čiastočne obsadená vojskom, v stave celkom zúboženom. Kraus jedná so starostom Jánom Hrušovským a predsedom židovskej náboženskej obce Wisterom o možnosti stavať novú budovu školy. Dostáva od oboch sľub a zároveň aj poverenie od slovenského oddelenia ministerstva na správcovstvo školy. Začali sa nevyhnutné úpravy starej školskej budovy a prípravy k zápisu žiakov.

    Výnosom ministerstva školstva a národnej osvety č. 37175 zo dňa 6.9.1919 bola transformovaná doterajšia maďarská súkromná reálka na Československú štátnu reálku v Novom Meste n.V. So založením školy sa zároveň realizovalo povolenie o postupnej transformácii reálky od 5. ročníka na reformné reálne gymnázium.

    Reformné reálne gymnázium ako typ 8-ročnej strednej všeobecnovzdelávacej školy začal vznikať v Európe začiatkom 20. storočia ako jeden z variantov reálneho gymnázia. Na reálnom gymnáziu sa venovalo viac pozornosti prírodným vedám a živým jazykom. Malo takmer rovnaký učebný plán ako klasické gymnázium, len miesto gréčtiny sa vyučovala francúzština a deskriptívna geometria. Na reformnom reálnom gymnáziu latinčina sa vyučovala od 5. ročníka. Vo vyšších triedach okrem francúzštiny sa vyučoval aj ďalší živý jazyk, prírodovedné predmety mali obmedzený počet hodín. V šk. roku 1933/34 bolo na Slovensku 10 reformných reálnych gymnázií a 31 reálnych gymnázií. Absolventi sa mohli uplatniť vo všetkých smeroch vysokoškolského štúdia. Oba typy týchto gymnázií zanikli počas druhej svetovej vojny.

    Vráťme sa však späť do našej školy. Vyučovanie v prvom školskom roku sa začalo 16.9.1919. Na otvorení školy sa zúčastnil dr. Okánik, župan nitriansky. Prvá porada 10-členného profesorského zboru sa konala 22.9.1919. Keď sa vyučovanie dostalo do normálneho rytmu a ustálil sa profesorský zbor, vyzerala jeho zostava takto: Josef Kraus, M, Fil – dočasný správca, Florian Beneš, Ch, Otokar Formánek, Z,D, Antonín Hloušek, Tv, Marie Chválová, Prír., Emanuel Jireček, M,F, (ten prišiel do zboru prvý), Samuel Klasovitý, výpomocný učiteľ, Ján Kössl, Fr,Čs, Ján Martiš, ev. kňaz – uči Čs a náboženstvo, Karel Marek, Geom.,M, Bedřich Pleger, Čs,N, dr. Filip Rosenberg, hlavný rabín – učí židovské náboženstvo, Josef Šimek, Čs,N, František Šubert, TV, František Velíšek, akademický maliar, dr. Gejza Zúbek, prof. Rím.-kat. náboženstva.

    Vzťah verejnosti ku škole a jamä k českým profesorom bol spočiatku zdržanlivý. No zbor si postupne získal podporu a autoritu, lebo väčšina pedagógov dosahovala veľmi dobrú odbornú a metodickú úroveň, ich spoločenské vystupovanie bolo korektné.

     

     

    Stavba budovy gymnázia

     

            Nová škola “zdedila” starú budovu židovskej reálky – na dnešnej ulici j. Weisseho. Zodpovední činitelia nášho mesta podporujú plán výstavby novej budovy školy.

    V druhom roku existencie školy zakúpila veľká obec Nové Mesto nad Váhom (na návrh notára Haláchyho) cestou vyvlastnenia pozemok v lokalite “Medzi stodolami” z majetku pani Boróczyovej. 18. októbra 1922 bola uzavretá darovacia zmluva medzi novomestskou obcou (zastúpenou richtárom Júliusom Tomekom a notárom Deziderom Kantorom) a vládnym referátom verejných prác v Bratislave (zastúpeným inž. Štefanom Janšákom, ministerským radcom). V zmluve sa uvádza, že veľká obec Nové Mesto nad Váhom “postupuje bezplatne”, teda daruje pozemok vo výmere 2 kat. jutrá a 250 kat. siah pre výstavbu gymnázia (1 kat. jutro = 0,57 ha, 1 siaha = 3,6 m2). Stavebný pozemok ocenili na 15.400.- korún.

    Tomuto kroku predchádzali viaceré skutočnosti. Napr. v novembri 1920 ochorela polovica zboru a tri dni sa nemohlo vyučovať. 7.10.1921 komisia prezrela budovu školy a potvrdila, že budova je v stave dezolátnom a v mnohom ohľade ohrozuje zdravie a život žiactva a učiteľov. Na nasledujúci deň podal celý zbor prosbu na ministerstvo a do prezidentskej kancelárie o uskutočnenie nápravy tohto stavu. Na jar 1920 zbor oznámil mestskej rade, že sa rozhodol podať na ministerstvo návrh zrušiť gymnázium v našom meste, ak sa nezačne so stavbou budovy. Otvorený list na podporu gymnázia podpísalo 22 obecných zastupiteľstiev z okolitých obcí. Vzápätí bol zvolaný v máji 1922 tábor ľudu, na ňom vyslovili protest proti stálym odkladom so započatím stavby. Petíciu z podujatia zaslali poslancom a ministerstvám. Poslanec Dezider Kovačič podal v parlamente interpeláciu.

    A tak sa konečne začína ďalšia fáza jednaní. V polovici júla 1922 odchádza mestský radný Sloboda s riaditeľom Krausom a ďalším členom obecného zastupiteľstva do Prahy na ministerstvo školstva. Intervenujú aj na ministerstve financií. Výsledkom je vypísanie súťaže na projekt architekta Aloisa Mezeru. Tento projekt ministerstvo školstva typizovalo pre stavbu všetkých nových budov reformných reálnych gymnázií.

    Z technického popisu, ktorý zostavil arch. Alois Mezera a uverejnil v 5. výročnej správe, vyberáme. Po oboch stranách hlavného vchodu sú kabinety – pre školského lekára a pre školníka... Priečelie vchodu je členené bohatšie... A má “v závěrku nadpraží” bustu gen. N. R. Štefánika, tesanú z kameňa podľa modelu sochára Karla Dvořáka z Prahy. Rizalit s hlavným vchodom je ukončený štítom, zdobeným plastickým štátnym znakom, ktorý vypracovali sochári prof. Karel Štipl a Br!u!ha z Prahy. Stavebné práce boli zadané za zaokrúhlený obnos 3 milióny 300 tisíc Kčs.

    V šk. roku 1921/22 bol pristavený neďaleko starej školskej budovy “dočasný pavilón” – čiže provizórny barak, aby sa ako-tak riešil problém budovy. Posledné zimy v starej škole boli veľmi surové – nevyhovujúce hygienické podmienky, v kresliarni je tak chladno, že žiaci i učiteľ museli pracovať v zimných kabátoch, v jednom z kabinetov spadol kus plafónu.

    29. októbra na lokalite “Medzi stodolami” sa konala slávnosť – bol položený základný kameň novej budovy nášho gymnázia. Hoci je celý terén blatistý, okolo vytyčkovaného staveniska sa zhromaždili okrem gymnazistov mnohí Novomešťania i ľud z okolitých dedín. Slávnostnú reč predniesol básnik Martin Rázus, v tom čase ev. kňaz v Moravskom Lieskovom. Na námestí koncertovala hudba z Trenčína.

    Staviteľom je podnikateľ Ing. Fr. Soukup. Do základov budúcej telocvične – na východnej strane – vložili ozdobne tepanú kazetu.

    Vo vnútri – v olovenom puzdre sú schované správy o škole, mince, výročné správy a iné predmety. Kazetu vyhotovil pražský umelec Frant. Anýž a škole ju daroval staviteľ.

    Plánované dokončenie stavby na máj 1924 bolo odložené na jeseň. I napriek tomu stavebné tempo je úctyhodné, taký je i konečný výsledok. V marci 1923 je dokončená suterénna časť budovy. Koncom leta stojí hrubá stavba pod strechou. V súlade s podmienkami v darovacej zmluve na stavbe našli prednostne prácu robotníci, remeselníci a firmy z Nového Mesta nad Váhom.

    Slávnostné otvorenie novej gymnaziálnej budovy sa konalo 7. septembra 1924. Hlavným rečníkom bol minister (pre zjednotenie zákonov a organizáciu správy) dr. Ivan Markovič, zároveň správca Ministerstva školstva a národnej osvety. Je to syn dr. Júliusa Markoviča, významného organizátora slovenského života v našom meste. Vo svojom prejave ocenil najmä nové kultúrne ovzdušie, v ktorom sa ocitla študujúca mládež vtedy sotva prevyšoval číslo 800. Za študentov gymnázia prehovoril oktávan Ján Marták z Dolného Sŕnia, budúci tajomník Matice slovenskej.

    Budova nášho gymnázia sa stala prvou na Slovensku, ktorej stavbu financoval mladý štát. Možno ešte dodať, že vzápätí v tom istom roku otvárajú budovy gymnázia v Zlatých Moravciach a vo Zvolene.

    Do konca jesene stihli upraviť okolie školy, ihrisko, bežeckú dráhu, cesty okolo budovy a vysadili hlavné stromy a kríky. Je zakúpené nevyhnutné vnútorné zariadenie. Odborné záhradnícke práce v okolí školy viedol záhradník Diezl z Kočoviec. Na jar 1926 boli zasadené pred hlavných vchodom mladé lipky. O rok neskôr konštatuje zapisovateľ konferenčného protokolu, že školská záhrada po prvý raz rozkvitla.

    K technickému vybaveniu školy možno ešte uviesť, že od 25. novembra 1925 je budova osvetlená elektrinou, zatiaľ je však bez ústredného kúrenia. V roku 1927 je dokončená inštalácia vodovodná.